Keď som sa dopočul, že v rodnej obci Vasiľa Biľaka mu postavili pamätník, povedal som si: Hm…?…a viac som sa tým nezaoberal. Naša rodina prišla po roku 1948 o niekoľko hektárov polí, lúk, pasienkov, hôr, o kravy, kone a poľnohospodárske stroje. Jednoducho, boli sme sediaci. Otec sa zamestnal ako robotník, časom vstúpil aj do KSČ. V roku 1968 mal nejaké nevhodné poznámky ku príchodu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a so straníckou knižkou sa rozlúčil. Počas štúdia na VŠ som mal aj ja nevhodné verejné poznámky k ruskému jazyku a k Rusom. Pred vyhadzovom zo štúdia ma zachránila naša profesorka ruštiny, zhodou okolností rodená Ruska, ktorá to považovala za mladícku nerozvážnosť a prípad ututlala. Doteraz som jej vďačný. Napriek tomuto všetkému však nemôžem súhlasiť s prejavom vandalizmu dvoch, vraj aktivistov a umelcov, ktorí pamätník Vasiľa Biľaka poliali červenou farbou. Čakal by som, že keď vandal niečo také urobí, tak sa tým nebude verejne chváliť a svoju totožnosť utají. Ich verejné priznanie sa a ich propagácia tohto, zrejme v ich chápaní hrdinského skutku, ma však zaskočila. Politológovia Vasiľa Biľaka zhodnocujú ako zločinca a podobne. V poriadku. Naše, ako sa tomu zvykne hovoriť „popredné“ osobnosti a po úplne novom celebrity ho hodnotia podobne. V poriadku, je to tiež ich názor. Ale tlieskať polievaniu pamätníkov farbou a vyjadrovať obdiv k činu dvoch vandalov je prinajmenšom smutné. Smutné. Vari to má byť výzva k tomu, že zákon sa nemá dodržiavať? Nemá platiť pre všetkých? Vandali sú hrdinovia? Vandali sú, prepáčte mi tú trúfalosť to v dnešnej dobe povedať, len a len vandali. A ako k takým k nim treba pristupovať. Môžem nesúhlasiť s Biľakom a jeho skutkami, ale nebudem sa znižovať k poškodzovaniu jeho pamätníka. Tento čin si žiada odsúdenie. Morálne aj zákonné. V opačnom prípade sa môže pristúpiť ku všeobecnému poškodzovaniu všetkých pamätníkov v republike, s pocitom beztrestnosti. Vždy sa nájde niekto, komu ten a ten človek, historická postava, nie je alebo nebol sympatický. Máme tu sochu Svätopluka na bratislavskom hrade, istý čas boli výhrady k jej pomenovaniu. Niekto ju vari polial? Alebo ju nepolial len preto, lebo je to už dávna postava a v podstate nám to už môže byť jedno, či ju nazveme kráľom, alebo kniežaťom? A čo sochy, či busty Dubčeka, Štúra, či Štefánika? Verte mi, poznám ľudí, ktorí glorifikáciu týchto ľudí odmietajú a vysmievajú sa z toho, čo urobili a v čo verili. Ale je to naša história, naše dejiny. Nikto to nezmení, tí ľudia žili a môžete s tým robiť, čo len chcete, nič s tým neurobíte. Zanechali v našej histórii stopu, pre niekoho pozitívnu, pre iného negatívnu. Ale ak teda berieme, že poškodenie pamätníka Vasiľa Biľaka je v poriadku, naučme sa akceptovať aj možnosť, že aj prípadné poškodenie pamätníka iných ľudí je v poriadku, veď ľudia, ktorí takéto skutky vykonajú, prejavujú iba svoj názor… Naozaj? Od pamätníkov k pomníkom na hrobových miestach je veľmi, veľmi blízko… V Čechách sa vedú diskusie o Václavovi Havlovi, niektorí ho vnímajú ako humanistu, iní ako humanitárneho bombardovateľa. Polievajú tam jeho busty? Našli by sa aj medzi osobnosťami v Čechách ľudia, ktorí so zbožšťovaním Havla nesúhlasia a ktorí by takému činu tlieskali? Podľa našich prezentovaných mediálnych meradiel by sa nájsť mali, patrilo by sa to, aby to bolo „in“. V Bratislave bola kedysi zničená socha Márie Terézie. Dnes je tento čin hodnotený ako kultúrne a historické barbarstvo. A podopiera sa to tým, že Mária Terézia bola aj našou panovníčkou, nemôžeme ju z našich dejín vygumovať. Jednoducho, je tam a bude tam. A podotýkam, že za panovania Márie Terézie bolo na našom území poddanstvo. A teraz nám to nevadí? No, asi nie, je to dávno a je to história. Biľak je súčasťou našej histórie a bude tam už navždy. Síce ako človek, ktorý podpísal pozývací list, ale to je tak asi všetko, čo s tým môžeme urobiť. Raz sa aj Biľak stane dávnou, pradávnou históriou. Nikto to nezmení a preto je zbytočné ho z nej „vygumovávať“. A preto pokiaľ existujú ľudia, ktorí si z vlastných prostriedkov postavia pamätník tomu, alebo onomu človeku, ktorý je blízky ich srdcu, nikto, opakujem nikto nemá právo im ho ničiť. Ten človek pre nich niečo významné znamená, tak ako pre iných niečo znamená Dubček, Štefánik, Štúr. Alebo máme mať dva metre pre hodnotenie toho istého skutku, podľa farby trička toho, kto čin vykonal? Boli by obaja páni aktivisti a umelci veľmi prekvapení, keby im niekto polial napr. auto, alebo dom, alebo prípadne ich hlavy s vedrom farby a napísal na stenu domu, či kapotu auta nápis „Vandal“? Nemali by byť. Veď by to nebolo nič iné, iba vyjadrenie postoja toho, kto by čin vykonal, ku správaniu oboch pánov. Bol by to slobodný prejav názoru daného, nazvime ho „ľavicového aktivistu“ a možno tiež „umelca“ tak, ako ho obaja (predpokladám, že „pravicoví“) aktivisti a umelci, slobodne a chváliac sa tým, prejavili tiež…. A toto vari chceme? Toto? Nuž ak áno, tak potom nastavme zákon tak, aby poškodzovanie cudzieho majetku, či už je to majetok súkromný, alebo aj verejný, nebolo trestné. A potom sa na tom budeme všetci veľmi dobre zabávať. Budeme sa usmievať a tlieskať si navzájom, ale najviac tomu, kto zničí toho čo najviac. A najbezohľadnejšie…Ľudia, spamätajte sa! Chcem veriť, že tak hlboko sme ešte neklesli…