Prijať, či neprijať? Včely to vedia lepšie. ..

18. júla 2015, xlorak, Nezaradené

Keď z dôvodu trúdokladnosti včelej matky (neoplodnená matka, kladenie iba trúdich neoplodnených vajíčok, liahnutie trúdov, ktoré nektár a peľ nenosia, čím dochádza ku slabnutiu včelstva s výhľadom, že toto neprežije zimu) je potrebné, pokiaľ už nie je možnosť vložiť do včelstva novú oplodnenú matku, urobiť pred zimou zrušenie takéhoto včelstva (včelej rodiny). Úľ sa z pôvodného miesta premiestni o niekoľko metrov, prípadne až desiatok metrov mimo včelnice. Včely sa môžu z úľa vysypať na obrus, príp. sa ponechajú v prenesenom úli. Čo je zdravé a schopné lietať, sa automaticky vracia z nového miesta na pôvodné miesto, kde úľ stál predtým. Čo lietať nevie, alebo nedokáže, ostáva na obruse a časom uhynie. (Hm, príroda, prirodzený výber…). Zdravá časť včelstva však hľadá svoj pôvodný domov, svoj úľ. Keď ho nenachádza, pokúša sa vžobrať do susedných úľov, stojacich vedľa pôvodného stanovišťa. Časti včiel sa to podarí, pokiaľ prejavia dostatočnú pokoru pred strážkyňami susedných úľov, prípadne prinášajú kvapôčku nektáru, nové včelstvá ich prijmú a posilnia sa nimi. Časti včiel sa to nepodarí, nič neponúkajú, neskláňajú hlavu, skôr budú v budúcnosti požadovať. Včely strážkyne to však vedia lepšie posúdiť, než ako to my vieme vysvetliť. Nové úle teda prišelcov, ktorí nedostatočne presvedčia strážkyne letáčov susedných úľov o svojej budúcej užitočnosti, odmietnu a útočia na nich. Odoženú ich, alebo ich usmrtia. Vžobrávajúce sa včely teda uhynú, buď na zranenia, alebo neskôr hladom. Včely nepoznajú humanizmus, ani žiadny iný …izmus, riadia sa záujmom prežitia včelstva ako celku. Prinášaš nám niečo, čo bude pre nás prospešné, tak poď, ak neprinášaš a nechceš sa začleniť, odíď. Včely to riešia rýchlo a veľmi jednoznačne. Jedinec tam neznamená nič, je síce zložkou spoločenstva, ale prvoradé je len spoločenstvo. Včely sú schopné na každom poste, ktorým prejdú vo svojom živote, upracovať sa k smrti. Zoderú sa pri nosení nektáru, či peľu do úľa, často krát od vysilenia zomierajú aj s nákladom pred letáčmi úľov. Bez zaváhania sa vrhnú na votrelcov a zomierajú, aby ochránili celistvosť včelstva, svoju matku – kráľovnú, vajíčka, larvy, svoje zásoby, ktoré včelstvu zabezpečujú jeho prežitie. Vždy všetko robia na doraz. Na doraz pracujú, na doraz chránia to, čo včelstvo ako celok dosiahlo. Fungujú takto milióny rokov a my ich obdivujeme. Napriek tomu si z nich nedokážeme zobrať príklad. Nestrážime svoje na juh otočené letáče, nemáme záujem o ochranu svojho potomstva, ani svojich zásob. Čo už… Som rád aspoň tomu, že sa už druhýkrát nenarodím. Vyhnem sa bičovaniu, ak by som snáď jedlom počas dňa porušil ramadán. A nebudem si aspoň musieť, keď ten čas príde, okrem vlasov umývať šampónom aj povinnú a neholenú bradu…Snáď do toho času aspoň stihnem odísť…

 

P.S.: Samozrejme, že existujú aj iné možnosti spájania včelstiev. Pri priamom vložení cudzích rámikov so včelami do iného včelstva, pokiaľ tieto vkladané rámiky nemajú nakladený plod, alebo nanesené zásoby, vyvoláte bitku na život a na smrť. Končí sa to porážkou vkladaných včiel. Spojenie dvoch úľových nadstavkov (so včelami) cez novinový papier je pozvoľné a je účinnejšie, úspešnejšie. O tom, aký spôsob spojenia včelstiev sa použije, rozhoduje vždy aktuálna situácia, ktorú treba riešiť. Miesto, čas, ročné obdobie. Ale nikdy sa včelstvo nespája s hniezdom ôs, či sršňov. S dravcami, s predátormi. Aj keď všetky tri druhy patria medzi blanokrídlovce…

A s kýmže to chcú spájať nás, Európania…?