xlorak

Netreba sa Vám hrať na hrdinu. Veď hrdinovia aj tak mávajú väčšinou tragické konce. Zbytočne. A Vy ste predsa Slovák, tak ako aj ja a ako aj ostatní. Potrebujeme prežiť a nie hrdinsky umierať. Sme zvyknutí žiť pod čižmou iného, je nám tam asi aj celkom dobre. Sem tam aj nejaká odrobinka zo stola spadne, komu väčšia, komu menšia, takže, dá sa to vydržať. Prečo by ste sa mal hrať na odvážlivca, búchať sa do hrude a smelo ísť do Moskvy? Veď, priznajme si to, my Slováci to ani nemáme v natureli. Sme rodení sra…ovia a tak, ako sme kedysi boli sovietske h…á, tak sme teraz také isté, ba ešte väčšie americké. Tak nám to vyhovuje a tak je to správne. Nechápem, prečo by sa od Vás malo očakávať, že budete iní, ako sme my všetci. Veď ste predsa náš, Slováčisko ako repa, prezident nás všetkých. Tak ste to kedysi povedal a ja Vám verím. A okrem iného, či už to bol kedysi v minulosti sovietsky zadok, či teraz americký, pod ktorým sa v súčasnosti trasieme a  priam s  bázňou ku nemu pokorne vzhliadame, my Slováci (alebo teda presnejšie občania Slovenska, aby som nikoho nevynechal) si už tú štrbinku v ňom vždy nájdeme. V akomkoľvek. (A koľko ich ešte bude, ajaj.) A v ňom, v pokoji a teplúčku mu budeme vždy slúžiť len a len v jeho záujme. (Až na to, že v tejto blahobytnej kapitalistickej dobe u nás stále rastie percento chudobných a bezdomovcov, ale to nikoho z nás predsa nezaujíma, je to ich problém a môžu si za to sami. Nemali sa narodiť.) Pán prezident, nedajte sa zneistiť vo svojom rozhodnutí neísť do Moskvy, budú Vás opľúvať a ohovárať, ale Vy vytrvajte! Ste predsa náš, jeden z nás, musíte to dokázať. Nepočúvajte reči ľudí s rovnou chrbtovou kosťou a s konzistentnými názormi vo vzťahu k naším ruským nepriateľom, ako je napr. pán Čarnogurský, nepočúvajte ich. S takýmito čestnými ľuďmi, ako on a jemu podobní, by sme veru v tejto dobe, vyžadujúcej si pretvárku a faloš, neprežili, to mi verte, no ale Vy to predsa aj sám viete najlepšie. My, naozajstní a pokorní občania tejto krajiny, zvyknutí ohýbať chrbát pred každým, kto na nás dupne a zvyknutí priam až bozkávať prach na čižmách tých, ktorí nás gniavia, stojíme za Vami. Iba tak prežijeme, len tak, keď si zachováme ohybnú chrbticu a zažitý hlboký predklon pred našimi drahými americkými priateľmi. Veď kde by sme boli bez ich blahosklonnosti? Veď si všetci veľmi dobre pamätáme, ako nám láskavo ráčili ponechať naše bývalé a teraz ich U.S. Steel na našom Slovensku. Neodišli, ó vďaka Vám, naši drahí a milovaní americkí priatelia! Vďaka! Pán premiér utekal do Ameriky, úctivo sa tam zohol a vidíte, šlo to! Zostali. Tak to treba robiť! Vždy v predklone, to je to naše zdravé, pravé, slovenské! A od Vás, drahý náš pán prezident, by podaktorí platení agenti Kremľa chceli, aby ste bol chlap? To nech si láskavo nechajú na krčmové silácke reči. Ešte to tak, chlap! Veď by ste vrhol tieň podozrenia na nás všetkých! My nechceme byť chlapi! Nie! Nedajboh by si nás tam v tej Amerike všimli, uvedomili by si, že existujeme! To by ste nám predsa nemohol urobiť! Čo by s nami potom bolo? Chudobní by boli chudobnejší a Vám a Vaším priateľom by schudlo bankové konto. To od Vás naozaj nikto nemôže žiadať. A veď, koniec koncov, ktovie, ako to bolo naozaj s tou účasťou Sovietov v tej 2.svetovej vojne? V Berlíne už od pána Jaceňuka zazneli priam ospravedlňujúce slová pred pani Merkelovou, že ho mrzí, že Sovietsky zväz napadol Nemecko. Takže, vidíte pán prezident, prichádza čas prehodnotiť históriu. Napísať ju nanovo. A pravdivo. Opäť…A tiež ktovie, ako to bolo s tým veľkým obratom vo vývoji vojny po bitke pri Stalingrade. Či to nie náhodou hrdinské americké vojská pri Stalingrade nerozdrvili Paulusovu armádu? Hm? Keď tak veru nad tým hlbšie a hlbšie sa predkláňajúc teraz uvažujem, mám za to, že to bol hrdinský americký paradesantný výsadok o sile 30 odvážnych výsadkárov, ktorí od Stalingradu hnali nemeckú (a podotýkam že aj fašistickú) armádu cez celý Sovietsky zväz na východ, cez Sibír, Čínu a potom asi celkom určite cez Magalhaesov prieliv do Atlantiku, vyhnali ju na západné pobrežie Francúzska a odtiaľ ju potom hrdinsky a neohrozene pohnali až do Berlína. Veru tak. Inak to nemôže byť. Pri tomto výklade dejín však do toho dáko vôbec nezapadajú vyššie uvedené vyjadrenia a ospravedlnenia pána Jaceňuka, no ale veď to sa predsa upraví, silnejší pes predsa nie je v Kyjeve, ale vo Washingtone… Trochu nad tým ešte treba popracovať, potom to pustiť do médií a naši milí a drahí americkí priatelia môžu byť na nás skutočne hrdí. No, to som asi prehnal, dúfam, že mi odpustia, na sluhov a otrokov netreba byť až taký dobrý a láskavý. Nám naozaj stačia len tie odrobinky. Stačí teda, keď budú s nami spokojní. Spokojní, že to chápeme.

Som s Vami, pán prezident. Aj Vy, tak ako aj my, máte rodinu, svojich blízkych, po ničom inom nikto z nás netúži, než po pokoji. Takže, naozaj Vás chápem. Veď koniec koncov, nie ste náš prvý prezident, čo pochopil situáciu a konal pre dobro a blaho svojich občanov. Veď aj pán prezident Tiso sa svojho času tváril tak neurčito a odmietavo voči návrhom Adolfa Hitlera, ale po pozvánke a návšteve Berlína sa vrátil na Slovensko tiež všetko chápajúc. Takže, aj my chápeme Vás. A nebojte sa, história Vás určite pochopí tiež a priradí Vám také miesto, ktoré Vám bude čestne prináležať. Kedysi minulý rok, vo Vašich začiatkoch vo funkcii, ste na mňa pôsobil dojmov človečenstva. Fuj. V očiach ste mal radosť a čo ste mal na srdci, to ste mal na jazyku. Chudobní a bezvýznamní ľudia (bohužiaľ, že aj voliči, pravda…) Vás museli milovať. Chvalabohu, po návšteve Ameriky ste sa zmenil, dozrel ste, zbavil ste sa tej odpornej úprimnosti a ľudskosti, vlastností, ktoré sú už prežité a nehodiace sa do tohto sveta. Stal ste sa štátnikom. Už nikto nemôže povedať, že vie, čo si aj naozaj pri rečnení myslíte. A tak je to správne. Z očí Vám konečne zmizla tá radostná iskra človečenstva, no ale miesto chladnej nečitateľnosti tam pri Vašich rečiach o Ukrajine a Rusoch vidím teraz iba akýsi veľký strach. Prečo ten strach? Nerozumiem tomu. Správny štátnik je predsa správne nečitateľný, úlisný, ohybný a klzký. Strach k nemu nepatrí. Prečo sa bojíte? Niekto sa Vám vyhráža? Zasa sa niekto chce zberať preč zo Slovenska, odpratať svoje investície, žeby na Ukrajinu? Vydierajú Vás? Musel ste im niečo sľúbiť? Veď predsa naši drahí a milovaní americkí priatelia musia vedieť, že my nikdy, opakujem nikdy neurobíme nič bez ich požehnania a súhlasu. Je to v nás, takí sme my. Povedzte im to. Že im to odkazujeme. A milujeme ich. A na ten názor, že vraj ich nemajú radi po celom svete, lebo všade prinášajú iba rozbroje a nepokoje, ktoré využívajú na svoje obohacovanie, na ten názor zvysoka kašleme. My ich milujeme. A bude to tak na večné časy. Len s nimi. A nikdy to nebude inak. Takže, pán prezident, hlavu hore. Vy ste náš a my sme Vaši. A všetci spolu sme veľké bezvýznamné americké h…á. A my sa z toho všetci spoločne tešíme a tlieskame si, wow! Nech Boh žehná našich drahých a milovaných amerických priateľov a zachováva ich v pevnom zdraví čo najďalej…od nás.