xlorak

Takže aj my si trošku zamejdanujeme v najbližších dňoch? Vyzerá to tak. Zatiaľ nepoznáme farbu mejdanu, asi to strýčko Tom z bielej chalúpky zabudol napísať do manuálu. Čo tak modrá? Tá je predsa najlepšia, ba dokonca až dobrá…

No a keď to skončí, opäť zavládne v celej republike blahobyt, presne tak isto, ako po roku 1989? Joj, bude že nám zasa dobre, ba azda ešte lepšie… Opäť získame slobodu, aj na dôchodky a zdravotníctvo budú peniažky. Naši drahí hrdinovia a terajší poradcovia ukrajinskej vlády Miky s Lošom zanechajú náročnú parcelizáciu Ukrajiny a vrátia sa k nám domov, ospevovaní, aby dokončili rozpredať to, čo ešte rozpredať nestihli. Bude že to hojnosti, radosti, veselosti… Opäť nájdu peniaze na všetko, či už sa dačo rozpredá, či na tých bohatých a večne nespokojných invalidoch sa ušetrí… Budeme im blahorečiť, podobne, ako keď rozpredali naše zlaté sliepky slovenského hospodárstva. Veď potom boli predsa peniažky na pár rokov na všetko. No nebolo tak? A my ľudia sme boli spokojní. Prejedli sme tieto peniažky z privatizácie, ako sa na dobrých žiakov trhovej ekonomiky patrí, poctivo a statočne sme sa pozadlžovali, ale teraz…teraz prídu zasa oni, naši záchrancovia. S pomocou všetkých čestne a nezištne rozmýšľajúcich politikov západu a aj veľmi ďalekého západu sa im snáď podarí zbaviť nás našich prameňov čistej pitnej vody. Láskyplný a všeobjímajúci Brusel už začal pracovať na tom, ako nás zbaviť tejto veľkej starosti s pitnou vodou. Veľmi ochotne chce preniesť naše starosti na plecia skromných západných biznismenov. A po predaji vodných zdrojov už zasa budú peniažky na dôchodky, aj na zdravotníctvo. Ba aj na školstvo. Možno že až aj na desať rokov, ba dokonca možno že aj na päť… To sa nám bude žiť. Všetkým sa nám pootvárajú oči vďačnosťou… Veď vodu pre naše potreby si predsa budeme môcť lacno kúpiť a doviesť zo zahraničia… Pravda…?

Treba však len vyjsť do ulíc. Zväzok kľúčov mám a veru poriadny. A zoberiem so sebou aj nášho nemobilného suseda, invalida. Posadím ho do vozíka, zoberie si svoje barle a ja ho dotlačím na naše námestie. Už ho vidím, ako v mene svetlých zajtrajškov a vidiny opätovného zníženia svojho invalidného dôchodku bude s iskrou v oku kričať: To je ono, to je ono…! Však, pán Kaník? Aj Vy si ho viete predstaviť? Budeže to sláva….Bude mávať barlou a kričať: Na Belehrad, na Belehrad… Ach, ba či na Brusel…? Trošku sa mi to pomotalo so Švejkom… Tak kde to vlastne, na Berlín…? Či vari na Moskvu…? Ak chvíľku počkáte, odskočím si zatiaľ zatelefonovať nášmu milovanému strýčkovi Tomovi do bielej chalúpky, nech mi konečne povie, na koho to mám tak odhodlane, rozhorčene a hlavne spravodlivo nasrdene začať nadávať…