xlorak

Som strom. Zasadili ma pred 50 rokmi, bolo to od nich veľmi predvídavé, aspoň z môjho celoživotného pohľadu. Dlhých 50 rokov som čakal na svoju príležitosť. Nielen ja, ale aj ďalší moji nedočkaví bratia. Bolo nás veľa, nie stovky, ale tisíce, desaťtisíce…Stáli sme pozdĺž ciest, vysokí, s mohutnou korunou, rovní a pyšní ako sviece, ale vo vnútri veľmi, ale veľmi nedočkaví….Vrhali sme tieň (takú nepotrebnosť) na okoloidúcich, pod našimi koreňmi sa udržovala vlaha a pomáhali sme tak rásť blízkym krovinám, v ktorých si vtáci a divá zver vytvárali hniezdiská. Aká to zbytočnosť…! Počúvali sme ľudí, ktorí chodili okolo nás, že vraj vytvárame akúsi mikroklímu, že vraj tvoríme podmienky pre život, dotvárame ráz krajiny a že sa cítia príjemne v našom tieni. Ach, vy hlúpučkí ľudia! Padlo mi veľmi zaťažko ovládnuť svoj smiech, ale keď odišli, to sa jednoducho nedalo udržať…Hahaha, chahacha…počuli ste to bratia? Samozrejme, že sme to všetci počuli, smiali sme sa, rehotali, naše konáre sa ohýbali a lístie šumelo, šumelo…Aj vtáci začudovane vzlietli z našich rozbúrených a rozchichotaných korún, ničomu nerozumeli, ale veď načo aj, nebudeme predsa zverovať svoje plány takým zbytočným, drobným a odporným tvorom…Roky, dlhé roky sa nič nedialo. Ale to nič, my sme čakali. Čakali, lebo sme vedeli, že náš čas príde. Príde čas, kedy sa naplno prejaví naša pravá povaha, naša bezohľadnosť, naša arogancia, netolerantnosť a naša neutíchajúca túžba po ľudskej krvi. A ľudia nás zatiaľ stále vysádzali. Robili tak už mnoho rokov, ba storočí. Musím sa usmiať nad ich dôverčivosťou a naivitou…Naša armáda skvele organizovaných a bezohľadných zabijakov stále rástla, bola stále lepšie vytrénovaná a stále viac nedočkavejšia. A potom to konečne prišlo! Začali sme napĺňať poslanie, ktoré nám zanechali naši predkovia, naši otcovia a dedovia…Začali sme konečne zabíjať…ľudí. Kedysi to vôbec nebolo možné, od našich dedov totiž vieme, že ľudia kedysi chodili okolo nás veľmi pomaly, buď pešo, alebo na konských povozoch. Dokonca si nás vraj aj vážili, posedávali v našom tieni, kosili okolo nás trávu, čistili okolie…Čo už len s takými ľuďmi mohli naši predkovia urobiť? Nechali to teda na nás, zanechali nám odkaz, zanechali nám úlohu vykonať to, čo nemohli vykonať oni. A my, my sme to tušili už pred pár desaťročiami, že ten čas príde…Začali pribúdať autá a ich rýchlosť sa zvyšovala. Spolu s bratmi sme na seba radostne žmurkali, plní nedočkavého napätia a pocitu blížiacej sa slasti…Naša vrodená nenávisť k ľudským bytostiam spela ku zmysluplnému naplneniu…Pred pár rokmi sa to konečne stalo! Môj brat, stojaci vľavo vedľa mňa, vytrhol svoje korene zo zeme, áno, naozaj ich vytrhol, rázne vykročil a smelo sa vrhol na prednú kapotu rýchlo uháňajúceho auta… Poviem Vám, bola to paráda…! Súhlasne a uznanlivo sme všetci zahučali, vzdali sme mu česť, keď ho ľudia odvážali preč a trpezlivo sme čakali na svoju príležitosť. Už o pár dní sa podaril nádherný kúsok ďalšiemu bratovi. Keď vytrhol svoje korene zo zeme, ani nevykročil, iba vyskočil do výšky a a hlavou, teda korunou sa vrhol pod kolesá uháňajúceho autobusu. Nádhera…Boli sme všetci veľmi dojatí…Dedovia, dedovia, keby ste nás videli…Boli by ste na nás veľmi pyšní…!

A tak to pokračovalo…Moji bratia postupne odchádzali, obetovávali svoje životy pre naplnenie našej úlohy. Ich odchody boli čoraz častejšie, nakoľko rýchlosť ľudí v autách sa stále viac zvyšovala. Len mne sa stále nedarí…Nie a nie vykonať dačo užitočné a zmysluplne tak naplniť svoj život!

Ale čo to? Prichádzajú akýsi ľudia…Hm… A…motorová píla? Že vraj som možný budúci vrah? Ja? Veď som o tom nikomu nič také nepovedal! Neprezradil som sa! Že vraj ohrozujem cestnú premávku? Ale prosím Vás, veď ja tu len tak pokorne stojím a čakám! Veď len čakám a len tak si rastiem! Veď ja za to nemôžem, že ste stále rýchlejší, bezohľadnejší a namyslenejší! Nemôžem za to, že ma tak veľmi láka Vaša rýchlosť, rýchlosť Vašich áut…Alebo…, žeby to bolo… úplne naopak!? Žeby sa naši predkovia mýlili, alebo sme my, naša generácia, nesprávne pochopili ich odkaz a to nie nás, ale Vás lákajú naše tvrdé kmene? Asi som celý čas žil v sebaklame, v omyle, v hlbokom neodpustiteľnom omyle…Ale napriek tomu všetkému, ľudia, prosím Vás, ja naozaj nemôžem za to, že sa teraz cítite pánmi tvorstva, že už nepotrebujete náš tieň, ani vlahu, ani vytváranie mikroklímy, že nás už nepotrebujú ani vtáky, ani zvieratá, lebo ich už prakticky ani niet, nakoľko sa Vám darí úspešne ich hubiť, ničiť ich hniezda a zabíjať ich chemizáciou životného prostredia…Asi aj ten čistý vzduch si vyrobíte miesto nás, už nás teda nepotrebujete…Tak, odpustite mi, že som to celé počas svojho života nepochopil, prepáčte mi, že som vôbec rástol, odpustite aj mojim bratom, tým sebevrahom a ničiteľom Vašich áut a životov…Píla už vrčí…odpustite mi, prosím,…odpustite nám…áách.